Otec prišiel domov, keď sme ležali nahí v posteli

(môj comingoutový príbeh)

Nemám rád slovo homosexualita, pretože vzťah medzi dvomi mužmi nemusí (a podľa mňa by nemal) byť výlučne iba o sexe. Sám som si kedysi myslel, že homosexualita je pudová záležitosť a až život ma naučil, že zdravý vzťah má základ v silnej citovej náklonnosti ­ v láske.

Môj sexuálny život začal v osemnástich rokoch, keď som si dal inzerát do jedného erotického časopisu. Chlapec, ktorý mi odpísal, sa volal Ľudo. Okrem toho, že bol približne môj rovesník, v jeho prospech hovorila aj fotografia, ktorú poslal spolu s odpoveďou. Naše stretnutia trvali približne rok. Stretávali sme sa takmer výlučne vždy v nedeľu o 16.00 na rovnakom mieste ­ anonymne, aby o tom nikto nevedel. Prechádzali sme sa zabudnutými uličkami centra Bratislavy a väčšinou sme skončili v niektorej otvorenej bráne, kde sme sa vzájomne uspokojili. V lete sme chodili sexovať do prírody, čo nebolo oveľa pohodlnejšie. Navyše nás často doštípali komáre.

Približne v čase, keď začali naše stretnutia strácať na intenzite, prišla kamarátka Marcela z Londýna s tým, že teraz je v Anglicku móda chodiť do gejských podnikov. Najbližší víkend zobrala našu partiu do Apollon klubu. Samozrejme, tváril som sa heterosexuálne, teda nezúčastnene, hoci mi srdce búchalo vzrušením, kde sa to nachádzam. Na druhý deň som nastupoval do nového zamestnania, istého bratislavského hotela, kde ma uvítala nová kolegyňa slovami: "Áno, počula som, že k nám nastupuje nejaký Roman, čo bol včera v Apollone. Hovorila mi to Lenka, ktorá ťa tam videla." Odhliadnuc od toho, že som žiadnu Lenku nepoznal, bol som prekvapený rýchlosťou, akou sa šíria informácie, najmä ak som sa v Apollone s nikým nezoznamoval. Najväčšie prekvapenie ma čakalo po skončení zmeny, keď som už bol na odchode domov. Prišiel za mnou čašník, že ma niekto čaká v hotelovej reštaurácii. Sedel tam tmavovlasý chlapec, ktorý sa mi predstavil ako Janko. Bez okolkov mi povedal, že ma videl noc predtým v Apollone a že sa mu páčim. To už bolo na mňa priveľa. Odbil som ho, že sa vo mne mýli, ja nie som predsa gej.

Po čase som ho stretol v autobuse. Dlho potom, čo sme vystúpili z autobusu, sme sa ešte rozprávali a dohodli sme sa na ďalšom stretnutí. Raz sme sa dohodli, že príde ku mne. Hoci bývam s rodičmi, vtedy boli v práci ­ teda aspoň som si to myslel. Po obede sme umyli riad. Ledva sme sa vyzliekli donaha v rodičovskej spálni, zaštrngal vo dverách kľúč a buchli dvere. V scéne ako vystrihnutej z filmu som strčil Jana do veľkej skrine, kde, chudák, musel kľačať nahý na činkách. Jeho šaty som hodil za posteľ, rýchlo som si obliekol aspoň župan a išiel som sa pozrieť, kto prišiel. V predsieni sa už vyzúval otec, ktorý sa ma hneď spýtal, kto je u nás. Odvetil som mu, že nikto. "A koho sú tieto topánky?" spýtal sa ma otec. Ja som mu povedal, že moje. "A táto bunda?" Odpovedal som opäť, že moja a na jeho poznámku, že ju ešte nikdy nevidel a je obnosená som sa bránil, že som si ju kúpil iba nedávno a v second-hande. Otec mi spočiatku neveril, ale keď nazrel do všetkých izieb, tak mu iné nezostávalo. Prezliekol sa do domáceho úboru (ten bol našťastie v inej skrini) a ľahol si čítať noviny na tú istú posteľ, kde sme ešte päť minút predtým ležali s Janom. Jano stále ešte kľačal v skrini vedľa postele a ja som sa iba modlil, aby sa táto ošemetná situácia nejakým spôsobom vyriešila. Čas plynul, pokiaľ som sa pokúšal pod rôznymi zámienkami vylákať otca zo spálne. Nakoniec, už úplne bezradný, som zatelefonoval kamarátovi Peťovi, ktorý vtedy ešte o mne nevedel: "Príď okamžite ku mne, je to otázka života a smrti." Ani nie po pätnástich minútach už sedel u nás v obývačke, kde som mu stručne vysvetlil celú situáciu. Bol to môj prvý comingout pred niekým, k tomu za nanajvýš dramatických okolností. Otec medzitým na posteli zaspal a čas už natoľko pokročil, že každú chvíľu mala prísť z roboty matka, čo by celú situáciu ešte viac skomplikovalo. Bol najvyšší čas konať. Peťo mi navrhol hodiť ťažkú sklenenú vázu do televízora alebo do sklenenej vitríny, čo by narobilo toľko rachotu, že by to otca nielen zobudilo a vyhnalo von zo spálne, ale aj na dlhší čas zamestnalo v obývacej izbe. Vtedy mal Jano rýchlo prebehnúť zo spálňovej skrine do mojej izby, čo sa mi zdalo ako najriskantnejšie z celého plánu. Nakoniec sme vymysleli plán, že ma súrne zavolali na službu do hotela, preto ma otec musí odviezť autom. Otec síce šomral, keď som ho zobudil, ale obliekol sa a odviezol ma do roboty. S Peťom som sa naoko rozlúčil pred domom, v skutočnosti som mu dal kľúče od nášho bytu. Ledva sme si sadli s otcom do auta, Peťo odomkol byt a vyslobodil Jana z dvojhodinového nedobrovoľného väzenia v skrini. O ďalšiu hodinu sme už sedeli všetci traja v kaviarni Grémium, kde sme sa tomu už iba smiali.